Rozhovor s Miroslavou Mikovou

Článok bol aktualizovaný 27.3.2017

1.Mirka, pamätám si na obdobie zo strednej školy, keď som sa pokúšal o svoje pisateľské prvotiny. Moja učiteľka zhodnotila, že je vo mne nejaké to „básnické črevo“, ale treba na tom popracovať. Aké boli vaše prvé skúsenosti s písaním?

Keď si zaspomínam na obdobie základnej a strednej školy, písanie slohov som mala veľmi rada a musím povedať, že mi to celkom šlo. Takisto ma bavila slovenčina, ale to bolo všetko. Situácia sa zmenila, keď som externe dokončila vysokú školu a začala pociťovať obrovskú frustráciu v práci. Jednoducho ma ubíjala a objavila sa vo mne túžba robiť niečo, čo by ma bavilo a hlavne malo „vyšší zmysel“. Vystavovanie faktúr a oceňovanie stavebného materiálu ma rozhodne vnútorne nenapĺňalo. Problém bol v tom, že som dlho nevedela prísť na to, akým smerom sa vydať. Doteraz si pamätám, ako som premýšľala nad tým, že takmer každý človek má na niečo talent, len ho musí objaviť. Verila som, že aj ja ho mám.

Jedného dňa som sa náhodou dostala k blogu mamičky, ktorá začala počas rodičovskej dovolenky písať články. Šlo jej to tak dobre, že po jej ukončení sa do práce už nevrátila a živila sa iba písaním. To bol pre mňa prvý impulz. Jednoducho som bez prípravy a akejkoľvek konzultácie s niekým skúsenejším napísala tri texty a poslala ich do rozličných redakcií. Škoda, že ich už nemám, dnes by som ich asi veľmi skritizovala :-). Z desiatok mailov prišli najprv dve pozitívne odpovede – písala som pre maličký web určený pre ženy a druhý bol zameraný na mamičky a deti. Tak to vlastne celé začalo. Písala som popri práci a neustále hľadala možnosti, ako sa posunúť ďalej. Postupom času prišli nové príležitosti, až som dostala šancu prispievať aj na známejšie weby (www.dromedar.topky.sk, www.plnielanu.zoznam.sk) a do printových médií. Ak si dobre pamätám, tak prvým bol časopis Harmónia, neskôr smeŽeny (príloha denníka SME) a niekoľko mesiacov som písala aj pre Nový čas pre ženy. O tom sa mi nikdy ani len nesnívalo. Prinieslo mi to cenné skúsenosti.

2.Takže nemáte vyštudovanú žurnalistiku?

Veru nemám. Keď niekomu prezradím, čo som vlastne študovala, väčšina ľudí sa chytá za hlavu – z obchodnej akadémie som išla na bakalárske štúdium ekonómie a manažmentu verejnej správy a magisterský titul mám z politológie :-). Nuž a desať rokov som pracovala na obchodnom úseku v stavebnej firme. Myslím, že to hovorí za všetko.

„Kľúčové bolo nevzdať to vo chvíli, keď som už takmer neverila.“

3.To, že pracujete ako redaktorka a editorka na voľnej nohe potvrdzuje, že je možné presadiť sa v tejto brandži aj bez školy.

Presne tak. Škola nie je v tomto smere vôbec tým najdôležitejším. Naozaj je pravda, že človek sa najviac naučí v praxi, teda treba písať, písať a písať, a nechať si poradiť od skúsenejších. Aj keď, samozrejme, absolvovala som kurzy kreatívneho písania, musela si „oprášiť“ gramatiku, čítať knihy o tvorivom písaní (začiatočníkom odporúčam knižku Tvůrčí psaní od Markéty Dočekalovej) i náročnejšiu literatúru kvôli slovnej zásobe atď. Bez toho by to jednoducho nešlo. Vlastne na sebe pracujem stále, pretože konkurencia je veľká. Ak chce človek uspieť a byť naozaj dobrý v tom, čo robí, musí na sebe neustále pracovať. Dovolím si povedať, že ešte nie som ani v polovici. Stále je čo zlepšovať.

4.Boli začiatky náročné, keďže ste pracovali v úplne inom odvetví? Navyše nebývate v hlavnom meste.

Miroslava Miková

U mňa to bolo tak, že písanie bolo pre mňa najprv koníčkom, ktorému som sa venovala popri práci. Potom prišlo obdobie, že v práci sa to už nedalo vydržať, tak som dala výpoveď a o dva týždne natvrdo skončila. Vtedy som ešte riešila, či si nájdem novú prácu a písať budem popri nej, alebo rozbehnem písanie. Rozhodla som sa písať, aj keď to bola ťažšia cesta a nie všetci ma v tom podporovali.

Jedna vec je mať písanie ako hobby, druhá živiť sa tým. To znamená, že som si musela nájsť dostatok práce, aby som mohla normálne fungovať. V tom období som ešte bola single v prenajatom byte, čiže keď sa na to pozerám s odstupom času, riskovala som. Vtedy som si však zlyhanie nepripúšťala. Jednoducho som bojovala, ako sa dalo. Bolo to tvrdé a zároveň pekné obdobie, ktoré ma naučilo vážiť si maličkosti a radovať sa zo života.

Samozrejme, boli aj chvíle, keď som to chcela vzdať. Napríklad som sa tešila z konkrétnej spolupráce, no tá po čase z nejakého dôvodu stroskotala. Vtedy som  mala naozaj pochybnosti, či som sa rozhodla správne. Našťastie, moja úžasná mamina ma vždy utvrdila v tom, že som si nemohla vybrať lepšie a mám ísť ďalej. Takže som sa trošku poľutovala, poplakala a ponadávala si na „nespravodlivosť osudu“ :-), potom sa poriadne naštartovala a skúšala ďalej. Oplatilo sa, pretože skôr či neskôr som dostala ponuku, ktorá bola oveľa lepšia ako tá, ktorá nevyšla. Kľúčové bolo nevzdať to vo chvíli, keď som už takmer neverila. Škoda, že mnoho ľudí rezignuje práve v tom najdôležitejšom okamihu a potom nikdy nedosiahnu to, čo by chceli a čo by ich urobilo šťastnými. Mnoho príkladov nájdeme aj medzi známymi ľuďmi. Napadá mi Chris Powell, ktorý v minulosti prišiel kvôli jednej zlej investícii o strechu nad hlavou. Takisto šéfkuchár Ramsey si prešiel trpkým obdobím, keď jeho firme hrozil bankrot. Ale nevzdali to, a preto sú dnes tam, kde sú.

To, že nebývam v hlavnom meste, nie je dnes žiadny problém. Niektoré pohovory bolo treba absolvovať priamo v redakcii a zvyšok sme už dolaďovali formou elektronickej či telefonickej komunikácie. Dokonca niekde som pohovor ani neabsolvovala – stačili ukážky mojej práce. Závisí to od požiadaviek a predstáv redakcie. Texty jednoducho neoklamete. Buď sú dobré a chcú vás, alebo nie sú a musíte skúšať inde.

5.Ste zameraná na konkrétne témy alebo píšete o všetkom, čo vás zaujíma? Stáva sa, že vám časopis zadá tému, o ktorej nič neviete?

Mojou srdcovou záležitosťou je zdravý životný štýl, teda šport, zdravá strava, ale celkom mi sedia aj témy z oblasti rozvoja osobnosti. Základom pre napísanie dobrého textu sú témy, ktoré sú človeku blízke, vyzná sa v nich a, samozrejme, relevantné informácie, ktoré väčšinou pochádzajú zo zahraničných zdrojov. Avšak v rámci písania prichádzam do kontaktu aj s  fitnes trénermi a výživovými poradcami, ktorí majú rozličné názory napríklad na stravovanie. Keďže som si v tom „mixe“ rôznych informácií chcela urobiť trochu poriadok, nedávno som sa rozhodla pre absolvovanie 6-mesačného výživového kurzu. Vďaka tomu som v oblasti výživy ešte viac doma a veľmi mi to pomáha pri písaní. Tým chcem povedať to, že ak chce byť človek dobrým redaktorom, musí sa v danej oblasti aj vzdelávať. Bez toho to nejde.

Čo sa týka tém, o ktorých nič neviem, určite také boli a nie jedna. Tu človeku nezostáva nič iné, iba sa s tým popasovať tak, že si danú oblasť naštuduje. To znamená, že niekedy treba zájsť do knižnice, hľadať vhodné zdroje a skontaktovať odborníkov, ktorí sú v danej téme doma.

„Aktuálne spolupracujem naozaj so skvelými ľuďmi a som za to vďačná.“

6.Ak to nie je tajomstvo, aký je váš bežný pracovný deň?

Ilustračné foto – redaktorka

Tajomstvo to nie je, ale problém je v tom, že každý deň je u mňa iný :-). Fungujem úplne inak ako ľudia, ktorí chodia do zamestnania. Vlastne čo na tejto práci najviac milujem, je úžasná sloboda, ktorú mi prináša.

Keďže si väčšina ľudí nevie predstaviť, ako to chodí, skúsim to zjednodušene vysvetliť. S každým webom či časopisom, s ktorým spolupracujem, máme dohodnuté pravidlá, harmonogramy a termíny, ktoré sa vzťahujú na každý mesiac v roku. To znamená, že zväčša do posledného dňa v mesiaci musím napísať a odovzdať konkrétny počet článkov, reklamných textov, zeditovať stanovený počet článkov od redaktorov a pripraviť ich na publikáciu atď. Čiže je viac-menej na mne, kedy to urobím. Samozrejme, neplatí to pre editáciu článkov, pretože tie musia byť publikované v určitom počte každý deň. Aj tu je však tá výhoda, že sa to dá v redakčných systémoch pripraviť dopredu. Potom beriem aj veci „mimo“ tých stálych, napríklad keď si niekto zakladá web a potrebuje zopár textov a podobne.

Najlepšie sa mi pracuje, keď je priateľ v práci, čiže je prázdny byt a všade ticho. Počas takýchto dní píšem väčšinou autorské články, ktoré sú náročnejšie. Pri počítači pokojne strávim aj celý deň, pričom je jedno, či je nedeľa alebo sviatok. To pre mňa nie je podstatné. Potom sú dni, keď sa viac venujem editovaniu alebo píšem iba reklamné texty, alebo nerobím nič, pretože potrebujem vypnúť. Niekedy to jednoducho nejde a už som sa naučila, že siliť to nemá absolútne žiadny zmysel.

Miroslava Miková s partnerom

Z toho všetkého vyplýva, že niečo ako pracovný týždeň či  pevná pracovná doba pre mňa neexistujú :-).  V tom prípade nie je problém ísť počas pondelkového poludnia, keď vonku svieti slniečko, s priateľom na prechádzku, do prírody na turistiku, zabehať si alebo navštíviť rodinu či kamarátky. S priateľom si veci vždy dopredu plánujeme, snažíme sa žiť naplno, užívať si každý jeden deň a každú jednu chvíľku. Nie sme viazaní skoro na nič. To nám obom vyhovuje, jednoducho milujeme náš pohodový život a sme zaň vďační. Keď je pohoda, aj problémy sa riešia ľahšie.

7. V súčasnosti je na trhu množstvo magazínov rôzneho zamerania. Väčšina z nás si aj na základe filmov predstavuje veľké redakcie s pobehujúcimi redaktormi a prísnym šéfredaktorom. Ja si vždy predstavím Lois Lane a Clarka Kenta (Superman) . Je to naozaj tak?

Sčasti som na to odpovedala už v predchádzajúcej otázke. Samozrejme, sú veľké redakcie, ktoré fungujú práve tak, ako ste povedali. Avšak aj takéto redakcie dávajú priestor i externistom, ako som ja a potom sú tu také, ktoré majú iba šéfredaktora, poprípade nejakého asistenta a obsah časopisu či webu tvoria externí redaktori. Čo sa týka prísneho šéfredaktora, s takým som sa zatiaľ nestretla :-). Samozrejme, každý má určité nároky a predstavy, ktoré treba splniť, ale všetko je o dohode, vzájomnej komunikácii a časom už vieme, čo môžeme jeden od druhého očakávať, takže to funguje viac-menej bez problémov. Skôr by som to označila za kamarátsky vzťah. Neexistuje tu niečo ako nadriadený a podriadený, aspoň ja s tým skúsenosť nemám. Aktuálne spolupracujem naozaj so skvelými ľuďmi a som za to vďačná.

Ilustračné foto – Editorial office

8.Ak bude čítať tento rozhovor čitateľ, ktorý má podobné ambície ako vy na začiatku, čo by ste mu poradili?

V prvom rade začať, pretože mnoho ľudí chce písať, ale keď dostanú šancu, zrazu nevedia, čo robiť. Čiže na začiatku je určite dobré prečítať si niečo o tom, ako písať články, vyskúšať dačo napísať, poradiť sa s niekým skúsenejším a následne môžu osloviť redakcie.

Potom tu je ďalší problém, s ktorým sa často stretávam a dokáže ma poriadne „vytočiť“. Redaktorku napríklad upozorním na chyby, ktoré robí, ale ona ich veselo robí ďalej a na sociálnej sieti sa chváli tým, ako ju písanie baví. Čo na tom, že v texte jej chýba desať čiarok pred podraďovacími spojkami, neovláda písanie priamej reči, v článku je veľa preklepov a podobne. Je veľa ľudí, ktorí chcú písať, dostanú šancu, ale neurobia nič preto, aby boli lepší. Našťastie, nie je to tak u všetkých. Mám kamarátku, ktorá takisto túži písať, ale na nej vidieť, že sa skutočne snaží a nechá si poradiť. Pri jej článkoch platí, že každý ďalší je lepší ako ten predchádzajúci.

9.Teraz by som sa rád dotkol jednej témy, o ktorej sa podľa mňa v súčasnosti vôbec nehovorí. Zo školy si pamätám jednu vetu: „Kniha vychováva.“ Hovorím o úrovni slovenčiny v súčasných knihách či časopisoch. Ako to vidíte vy?

Aktuálne čítam pomerne veľa a chyby či preklepy sa nájdu aj v knihách, ktoré sú bestsellermi. Čo sa týka časopisov, tiež mám občas pocit, že niektoré vôbec nezamestnávajú editorov. A asi najhoršie je to s obsahom webov. Česť výnimkám. Bohužiaľ, pre mnohé weby a časopisy je najpodstatnejšie zarábať a to práve na úkor kvality. Je to slovenská realita. Uvidíme, či sa časom niečo zmení.

10.Športovec má vo svojej kariére jasné méty – byť majstrom Slovenska, Európy či sveta a možno aj víťazom olympijských hier. Aké sú tie vaše?

Keďže máme začiatok nového roka, skôr by som prezradila čiastkové ciele či plány  na tento rok (tie veľké si nechám pre seba) nielen z pracovnej, ale i osobnej oblasti, pretože to spolu súvisí. V prvom rade chcem byť dobrou partnerkou a mamou, keďže onedlho príde na svet naša malá Lili. Samozrejme, chcem ďalej pracovať ako redaktorka i editorka, aj keď v menšej miere ako teraz. Našťastie, mám podporu od priateľa, mamy i súrodencov, za čo som nesmierne vďačná. Vyzerá to tak, že záujemcov o kočíkovanie bude veľa 🙂

Myslím si, že vždy je priestor na to, aby sa človek mohol posunúť vpred, čiže ani ako budúca mamička na rodičovskej dovolenke sa nebránim zaujímavým príležitostiam a novým projektom. Nuž a v priebehu roka by som si ešte rada dorobila kurz výživy detí, pretože teraz je to viac ako aktuálne.

11.A čo napísať knihu?

To je jeden z mojich plánov, avšak momentálne som ho trošku odsunula. To však nič nemení na tom, že ten správny čas určite príde a výsledok bude stáť zato.

Ilustračné foto

12.Vrátim sa k vášmu prvému mailu, kde ste písali, že sledujete moju stránku. Aj témy, o ktorých píšete, sa dotýkajú životného štýlu. Čo vám dáva pozitívne myslenie?

Každý z nás si môže zvoliť, ako prežije svoj život. Ak ho chceme prežiť šťastne a naplno, nezostáva nám nič iné, ako „nažívať so svojou mysľou v priateľstve“, čiže ak sme sa nenarodili ako optimisti, musíme na tom popracovať. Každý z nás by mal vedieť, ako funguje zákon príťažlivosti – čím viac sa negatívnymi vecami zaoberáme, tým viac si ich do života priťahujeme. Naopak, keď sa snažíme myslieť pozitívne, odzrkadlí sa to na našom živote. Ten je krásny, ale občas i veľmi ťažký, a preto ak chceme zvládať aj náročnejšie životné situácie, lepšie nám to pôjde vtedy, keď budeme pozitívni. Neustále nadávanie, frflanie či ľutovanie sa ešte nikdy nikomu nepomohlo.

Ak mám byť úprimná, mne niektoré princípy pozitívneho myslenia pomáhajú zvládať úzkosti, s ktorými bojujem od detstva. V prípade, že má niekto podobný problém, odporúčam (okrem športu) osvojiť si aj zákon 17-tej sekundy. Ten je vlastne o tom, že čím skôr negatívnu myšlienku stopneme, tým lepšie. Pomerne ľahké je to do 17-sekundy, potom sa však na prvotnú negatívnu myšlienku začnú nabaľovať emócie a ďalšie negatívne myšlienky, čiže s pribúdajúcim časom je to celé ťažšie a ťažšie zastaviť. Ak sa nám to nepodarí do 68-sekundy, negatíve myšlienky s emóciami nás prevalcujú. Ideálne je myšlienku nielen stopnúť, ale aj ju nahradiť pozitívnou.

Je ľahké spraviť zvislú čiarku

13.Apropo, čo hovoríte na moju prvú knihu?

Knižka „Je ľahké spraviť zvislú čiarku“ je milým a úprimným návodom, ako začať s pozitívnym myslením. Podarilo sa vám splniť cieľ – výborne poslúži ako štartovací mostík pre ľudí, ktorí chcú zmeniť svoj život, len nevedia, kde začať. Čo by som vytkla, tak sú niektoré gramatické a štylistické drobnosti, ale tie nebudú pre väčšinu ľudí podstatné 🙂

Ďakujem za úprimnosť.

14.Keď sme pri knihách a rozhovor je pre webovú stránku o pozitívnom myslení, ktoré knihy by ste odporučili vy?

Rada by som spomenula knižku, ktorá mi neraz pomohla v ťažkých chvíľach. Jedná sa o knihu Tajomstvá o živote, ktoré by mala poznať každá žena od Barbary De Angelis (Columbus, 2009). Táto knižka je napríklad o tom, že pravé šťastie je ukryté v našom vnútri, teda že všetko, čo potrebujeme k šťastiu, máme v sebe. Takisto autorka píše o tom, že prežívanie reality je závislé od nastavenia mysle, že zmeny sú prirodzenou súčasťou života a netreba sa im vzpierať, a že prekážky sú vlastne životné ponaučenia…